Autor: P. Jozef Trstenský | Dioecesis Scepusiensis
Zdroj: © Rozmer č. 2/2015, s. 31-35 | časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu | rozmer.sk
Datum napsání:
30.06.2015
Náboženstvá pred príchodom svetla
Kanaánske náboženstvo
Kanaánske náboženstvo
Starozákonná kniha Genezis opisuje, ako dostal Abrahám príkaz odísť clo krajiny Kanaán (Gn 12, 1-5). Po stáročia bola kanaánska civilizácia známa iba vďaka zmienkam z Biblie [1] a dvom gréckym historikom, Filonovi z Byblosu a Lukiánovi zo Samosaty. Tieto pomerne strohé informácie nám nedovolili dostatočne spoznať civilizáciu, ktorá existovala v Kanaáne pred príchodom Hebrejov. Takýto stav trval až clo roku 1929, keď sa francúzski archeológovia podujali uskutočniť archeologický výskum v Ras Šamre, na veľkom umelom vŕšku ležiacom nad Stredozemným morom v severozápadnej Sýrii. Tieto objavy spôsobili revolúciu v dovtedajších poznatkoch o dávnej histórii a kultúre Blízkeho východu. V nasledujúcej štúdii si tak máme možnosť bližšie predstaviť kanaánske náboženstvo s jeho panteónom, obradmi, kultovými miestami, ale oboznámime sa aj so spôsobom, ako Kanaánci pochovávali svojich mŕtvych a aké boli ich predstavy o posmrtnom živote, stvorení a pôvode sveta.
Kanaánske náboženstvo
Kanaán je historický názov oblasti, ktorá zväčša zodpovedá územiu dnešného Izraela a Palestíny, vrátane západného brehu Jordánu južnej a pobrežnej Sýrie a Libanonu siahajúceho až k hraniciam Turecka. Zaberá východné pobrežie Stredozemného mora, ide o úzky pás asi 480 kilometrov dlhý a 80 kilometrov široký. Význam slova Kanaán treba rozumieť ako „krajina purpuru". Kanaánčania boli totiž známi výrobou purpurového farbiva, čo bolo zdrojom príjmov v celej fenickej oblasti. [2] Kanaán teda v prvotnom význame znamená to isté čo Fenícia, [3] etymologicky aj kultúrne, pretože fenická semitská kultúra bola dlhé obdobie pre celú uvedenú oblasť smerodajná. Dosvedčuje to napríklad aj fenický typ chrámu či fenické písmo, ktoré sa rozšírili práve z miest Fenície. Častejšie sa však pojem Kanaán používa na označenie južnej časti Predného východu - Palestíny a Izraela. V Starom zákone sa zase používa na označenie Bohom zasľúbenej zeme danej izraelskému národu, v negatívnom zmysle na označenie územia obývaného susednými, pohanskými a pre Izrael nepriateľskými národmi. [4]
Výborné geografické položenie a vhodné klimatické podmienky spôsobili, že sa Kanaán stal dôležitým starovekým regiónom celého Blízkeho východu. Hoci jeho obyvatelia nikdy neutvorili jednoliatu ríšu, vytvorili sériu prosperujúcich voľne spojených mestských štátov ako Týr, Sidon, Byblos, Ugarit, Berytos, Amrit, Symirra, Arados a i. Kanaánci boli zruční remeselníci, vyznali sa vo filozofii a astronómii. Boli tiež výbornými obchodníkmi a moreplavcami. [5] Avšak na ich život vplývalo najmä náboženstvo s početným zástupom rôznych bohov a bohýň, ktorí nezriedka svojimi človeku blízkymi charakterovými vlastnosťami živo stvárňovali náboženské predstavy starovekých Kanaánčanov.
Panteón
O najstarších kanaánskych bohoch sa dozvedáme z mesta Ebla (dnešný Telí Mardích v Sýrii), kde archeológovia odkryli archív z konca 3. tisícročia pred Kr. K najvýznamnejším bohom patrili boh obilia Dágon, boh búrky Haddu, bohyňa slnka Šapaš, zornica Aštar a boh El (pán). [6] Avšak viac informácií o panteóne priniesli ugaritské texty, ktoré sú približne o tisíc rokov mladšie. V ugaritskej knižnici archeológovia našli záznamy so šesťdesiatimi menami miestnych bohov. Mená niektorých z nich sú známe už z Ebly. Títo bohovia mali antropomorfný charakter. Mali radi hostiny, počas ktorých jedli mastné mäsá, pili veľa vína a počúvali hudbu. Ich mená sú zapísané v istom poriadku, čo svedčí o existencii určitej hierarchie medzi nimi. [7] Najdôležitejšími bohmi boli starý El a mladý Baal. Ich mená sa ale používajú vo všeobecnom význame na označenie pána a boha. Okrem nich sú na zozname Košarot, bohyňa pôrodu, Jarich, boh mesiaca, Aštar, boh vojny, Aštarta a Anat, bohyne lásky a plodnosti, Arsaj, bohyňa podzemia Šapaš, bohyňa slnka a Jam, boh mora. [8]
El je známy aj z biblických textov. Bol najvyšším bohom, stvoriteľom, kráľom, sudcom, strážcom kozmického a politického poriadku a Kanaánci ho pokladali za starého boha múdrosti. Vedel všetko a mal schopnosť vykladať sny. Bol manželom bohyne Aširat, s ktorou splodil iných bohov. Najčastejšie ho zobrazovali v podobe býka (symbol plodnosti), ale tiež bradatého muža v dlhých šatách s tiarou a rohmi na hlave. V ugaritských textoch je zaznamenané rozprávanie o tom, ako usporiadal hostinu pre svojich sedemdesiatich synov. Povzbudzoval ich jesť a piť a aj sám pil do úmoru. El bol dobrotivý a mierny, skôr pasívny boh a postupne ustúpil mladému a aktívnemu Baalovi. Baalova manželka bola bohyňou lásky a vojny, ochrankyňou zvierat, bohyňou plodnosti a úrody. Jej symbolom bol lev. Podľa Biblie jej Šalamún postavil chrám na východ od Jeruzalema. Izraelskí proroci viedli s jej kultom silný zápas (Jer 7, 17-18; 44, 15-19). [9]
Baal (vládca) je meno alebo epiteton niekoľkých lokálnych božstiev. V starovekých textoch sú rôzne obmeny jeho mena: Baal Sidonu, Baal Libanonu, Baal Zaphon, Baal Byblos, Baal Šamin (nebies). Baal stál na čelnom mieste vo viacerých regiónoch, ako napríklad v Ugarite, Sýrii, Mezopotámii, Anatólii či Izraeli (syn Šaula mal meno Išbaal, vnuk Meribaal). Často dostával titul knieža (Baal Zebui). Bol synom Dágona, boha obilia a plodnosti a prebýval na svätej hore Zaphon. Bol bohom búrky, ale i plodnosti a pánom nebies. Ugaritské texty približujú jeho smrť vo chvíli, keď v letnom úpale hynú rastliny, a jeho oživenie s príchodom obdobia dažďov. V mýtoch je tiež opísaný jeho zápas s Motom, Elovým synom, bohom podsvetia, smrti a personifikácie úpalov, ktoré spôsobujú smrť rastlín. Porazený Baal zostupuje do ríše mŕtvych, rastliny vädnú a plodnosť zaniká. Keď to vidia bohovia, Anat schádza do podzemia, poráža Mota a Baala prinavracia na zem, aby na ňu vrátil život. Tento mýtus je jeden z variantov motívu umierajúceho a zmŕtvychvstávajúceho boha rozšíreného na Blízkom východe. Je to typická kultová roľnícka dráma spojená so zmenou ročných období. V tomto kulte vidno prejav náboženského synkretizmu blízkovýchodných náboženstiev. [10]
S kultom Baala výrazne súvisí aj uctievanie Dágona. Dágon je bohom starobylým. Jeho kult sa zrodil na strednom Eufrate. V Mari a Emar dokonca stál na čele celého panteónu. Amoriti rozšírili jeho kult za hranice Mezopotámie, v druhej polovici 2. tisícročia pred Kr. sa stal populárnym taktiež v Palestíne, Sýrii a Ugarite, kde sa stal otcom Baala. Svedčí o tom miestny názov Bét-Dágon (Joz 15, 41). Spočiatku to bol typicky blízkovýchodný boh búrky a úrody spájaný s Akkadmi. Bol ochrancom poli, vynašiel obilie a pluh. Ako boh obilia sa dostal i do Ugaritu a jeho okolia. Dágona si veľmi ctili aj Filištínci. Postavili mu chrám v Gaze a Ašdode. [11]
V mestách Sidon a Týr označovali boha aj slovom Melek (kráľ). Ochranca Týru sa tak volal Melkart, Amoniti mu hovorili Milkom, ktorého uctieval aj Šalamún. Milkoma niektorí stotožňujú s Molochom, ktorého chrám sa nachádzal v údolí Gehenna (dnešná časť Jeruzalema) a ktorému prinášali obety detí spálením (2 Krľ 23, 10; Jer 7, 31). Melkart bol spočiatku solárnym božstvom a s nárastom námornej sily Feničanov sa stal ich patrónom. Na jeseň Feničania slávili sviatok jeho prebudenia, čo by mohlo svedčiť o tom, že ho považovali za umierajúce a zmŕtvychvstávajúce božstvo.
Medzi bohyňami dôležite miesto patrilo Anat, Aširat a Aštarte. Anat bola bohyňou lásky, plodnosti, krvavej vojny a lovov. Bola sestrou Baala, ktorému pomáhala vo vojne s bohom smrti Motom. Keď našla jeho mŕtve telo, pomstila sa Motovi. Anat bola vzorom ženskej krásy. Plnila aj úlohu ochrankyne ľudí. Prinášali jej zvieracie obety a vyliata obetná krv mala zaistiť plodnosť ľuďom i zvieratám. Zobrai zovali ju ako ženu v jednej ruke s hadom (symbolom plodnosti), v druhej so zbraňou a s prilbou na hlave. Aširat považovali za manželku Ela, i a tak aj za matku bohov a ochrankyňu kráľov. Bola bohyňou mora, osudu a ochrankyňou Ugaritu. Ugaritské texty hovoria o zásnubách tohto božského páru a ich svadobnej hostine. Sú to obrady typu hieros gamos (posvätný sobáš). Jej kult sa rozšíril taktiež v Izraeli a zápasili s ním proroci Eliáš, Amos a Izaiáš.
Aštarta, Baalova manželka, bola zosobnením planéty Venuša a pokladali ju za matku zem. Bola bohyňou zmyselnej lásky a plodnosti. Jej kult mal orgiastický charakter. Postupom i času sa kult týchto troch kanaánskych i bohýň zlúčil do kultu jednej bohyne Atargatis, ktorú pokladali za manželku Adonisa, podobu Baala v meste Byblos. Panteóny jednotlivých kanaánskych miest sa mohli rôzniť. Avšak spravidla ho tvorila božská triáda: boh, ochranca mesta, bohyňa, jeho partnerka, a mladý boh, spravidla syn bohyne. Kanaánci okrem bohov uctievali aj veľa dobrých a zlých duchov.
Náboženské obrady
Kanaánske obrady, ktoré sa konali v chrámoch a na výšinách, boli rôznorodé. Ich úlohou bolo zaistiť kontakt s božstvom a ten bol dvojstranný. Z ľudskej strany šlo o prinášanie obiet a starostlivosť o božstvo, z božskej zase o pokyny, požehnanie a zlorečenie. [12] Základnou kultovou činnosťou bola obeta. Je doložených niekoľko jej druhov. Zachovalo sa veľa textov s inštrukciami pre prinášanie obiet. Objavené boli zoznamy zvierat a predmetov, ktoré bolo dovolené prinášať na obety v chrámoch. Napríklad v legende o kráľovi Keretovi El radí svojmu synovi, aby prosil bohov o potomstvo a priniesol na vrchole veže obetu jahňaťa, chleba, vína a medu. Pred vykonaním obety si rituálne umyl ruky. Obety sa delili na veľké a malé (podľa veľkosti obetného predmetu), celopalné a zmierne. Pri zmiernych obetách časť bola spálená na oltári a časť zjedená na obetnej hostine. Kanaánci verili, že účastníci takejto hostiny nadviazali kontakt s božstvom a ich obeta slúžila na zmierenie človeka s bohom. Počas prinášania obiet speváci a hudobníci spievali hymny a obetné piesne.
Filón z Byblosu sa zmieňuje aj o obetách ľudí, ktoré sa prinášali v čase veľkých pohrôm. Takisto v Biblii sú o tom viaceré zmienky. [13] Napríklad kráľ Moabu zobral svojho prvorodeného syna a vykonal celopalnú obetu (2 Krľ 3, 27). Aštarte sa zase prinášali obety vhodením do vodného bazéna. Za prijaté sa považovali tie, ktoré sa utopili, za odvrhnuté také, ktoré vyplávali na hladinu. Ľudské obety sa konali len vo zvláštnych situáciách: veľké nešťastie, závet, výstavba nového mesta, paláca alebo domu. Feničania prinášali i takzvané základové obety. Deti, ktoré sa obetovali na obetiskách (tofet), boli vhadzované do rozžeravenej sochy, ktorú Starý zákon pozná pod menom Moloch. Pozostatky spálených obetí potom ukladali do urien a tie následne zamurovali do základov. [14]
Dôležitú kultovú činnosť predstavovala tiež modlitba. Najčastejšie bola nasmerovaná k hlavnému božstvu - ochrancovi mesta. Napríklad kráľ z Byblosu Jehimilk prosil bohyňu Baalat o dlhý život a panovanie a kráľ Jehaumilk z vďačnosti za vypočutie modlitby postavil bronzový oltár a zlatú bránu a dodatočne prosil o milosť v očiach bohov a ľudí. [15]
Významnú úlohu zohrávalo i veštenie. Hlavné metódy veštenia boli oneiromancia (veštenie zo snov), teratomantia (veštenie z abnormálnych foriem narodených zvieracích plodov), prorokovanie a belomancia (veštenie šípmi). [16] V epose o kráľovi Keretovi je opísaný kráľov sen, v ktorom mu El radil, ako má postupovať. [17] Často sa sny dotýkali i štátnych záležitostí, preto ich opisy sa uložili do kráľovských archívov. Veľmi často bola interpretácia sna potvrdená vyšetrením pečene, hepatoskopiou. Občas sny zahŕňali i videnie mŕtvych. Prorocké sny sú zachytené taktiež v Biblii. Jozef Egyptský najprv presne vyložil svoje vlastné sny, potom sny čašníka a pekára, a napokon sny samého faraóna (Gn 37, 5-11; 41, 15; 44, 15). Kráľ Šaul zase využil v Endore služby pravdepodobne kanaánskej ženy; išlo o nekromanciu - vyvolanie ducha Samuela zo zeme (1 Sam 28, 6-20).
Populárnym kanaánskym spôsobom predpovedania budúcnosti bolo prorokovanie. Trochu svetla do toho, ako sa v tom čase prorokovalo, vnáša i vystúpenie starozákonného proroka Eliáša proti 450 prorokom boha Baala a 400 prorokom bohyne Ašery (1 Krľ 18, 19-40). S cieľom dosiahnuť spojenie s bohom kanaánski proroci tancovali okolo oltára, zraňovali sa do krvi a opakovane prednášali zaklínadlá, čo vykazuje znaky úmyselného privedenia do tranzu. Obľúbenou metódou veštenia bola i belomancia. Niektoré jej stopy sa zachovali aj v Biblii. Na jednom mieste je zmienka o babylonskom kráľovi, ktorý stojí na križovatke ciest a chce si dať veštiť: „vytriasa šípy, modiel sa dopytuje, skúma pečeň". (Ez 21, 26) Vytriasanie šípov sa vysvetľuje v príbehu o Elizejovej smrti. Prorok na smrteľnej posteli povedal kráľovi Joasovi, aby vystrelil šíp z okna a aby bodal šípmi do zeme, k čomu mu následne podal výklad (2 Krľ 13, 14-19). V Ugarite sa našla príručka na tému veštenia z vnútorností zvierat. Išlo o hlinené modely pečene a pľúc, na ktorých boli popísané inštrukcie. Feničania osobitne rozvinuli veštenie z letu a správania vtákov. Často sa používal aj veštecký sen, ktorý sa dal získať predovšetkým nocováním na posvätnom mieste, či už v chráme alebo na výšine. [18]
Ku kultovej činnosti Kanaáncov patrilo aj svätenie sviatkov. Najdôležitejší bol sviatok Nového roka, ktorý slávili v čase jesennej rovnodennosti. Trval približne pol mesiaca a počas neho sa čítali mýty o Baalovi. Kanaánci slávili aj nov mesiaca, ktorý trval sedem dní a na jeho konci veštili. Pri príležitosti veľkých náboženských sviatkov sochy bohov prenášali do kráľovského paláca. Napríklad v Týre oslavovali takto prebudenie Melkarta na jar. V meste Emar na počesť Dágona bol výročný sviatok zukru, počas ktorého obetovali 700 jahniat, 50 kráv a 12 jalovíc. [19] S kultmi plodnosti sa spájala i sakrálna prostitúcia. Jej rituálom Kanaánci pripisovali magickú silu. Prorok Ozeáš zakazuje kňazom účasť na týchto obradoch, keď vraví, že ľud, ktorý to nechápe, bude zničený (Oz 4, 13-14).
Kultové miesta
Kanaánci vzdávali bohom úctu na dvoch miestach, buď pod holým nebom (napr. na výšinách, pri studničkách a prameňoch, brodoch), alebo v chrámoch. Výšiny boli ohraničeným priestorom, na ktorom sa nachádzal oltár, kamenné votívne stĺpy, niekedy prameň alebo aspoň kultová vodná nádrž na kultové očisťovanie, posvätný strom či háj. Zasvätené bývali miestnemu božstvu. Takéto miesta nemali spočiatku kňaza. Obetu prinášali otcovia rodín, predstavitelia rodu, resp. kmeňa. Až neskoršie na významnejších výšinách pôsobili kňazi a dokonca sa tam mohol postaviť i chrám. Takáto výšina bola napríklad v Bételi, na ktorú kráľ Izraela Jeroboam umiestnil sochu zlatého teľaťa (1 Krľ 12, 32). Dôležitú úlohu na výšinách aj v chrámoch mal pre Kanaáncov oltár, ktorý vytvárali z kameňov či tehál.
Chrámy Kanaánci stavali spravidla v meste a svätyňa bola jeho najposvätnejším miestom, ale i strediskom vzdelanosti a archívu. Mať chrám bola pre božstvo zásadná vec, pretože bol prejavom jeho moci, vplyvu a pôsobenia. Chrám bol často obklopený ďalšími budovami; správnymi, hospodárskymi, školskými a pod. V staršom období mali chrámy dvojdielny charakter. Do svätyne sa vchádzalo cez predsieň. Takýto bol napríklad Dágonov chrám v Ugarite. Neskoršie sa chrámový priestor rozdelil na tri časti - predsieň, vlastnú svätyňu a svätyňu svätých. Na nádvorí pred chrámom sa nachádzal oltár. V svätyni svätých bola socha, obraz alebo symbol božstva. Kanaánske svätyne boli podobné chrámu v Jeruzaleme, ktorý postavil kráľ Šalamún. Jeho opis je zachytený v Prvej knihe kráľov (1 Krľ 5-6). V blízkosti chrámu mohol byť prameň alebo bazén na rituálnu očistu. Spravidla sa v jeho okolí nachádzal aj kráľovský palác. [20]
Kult vykonávali kňazi a kráľ. Kráľ bol posvätnou osobou a spravidla plnil úlohu prvého kňaza miestneho božstva. Mnohé obrady boli vyhradené výlučne pre neho. Veľa zmienok sa týka kráľovho očisťovania, čo by mohlo naznačovať jeho zástupná úlohu, ktorú vykonával za všetok ľud. Kniha kráľov opisuje, ako Jeroboam pre kráľovský chrám v Bételi ustanovil nelevitských kňazov za kňazov výšin (1 Krľ 12, 31-33). Kráľ Achab mal zase Baalových prorokov, ktorí sa zaoberali veštbami (1 Krľ 18, 19). Kňazský úrad bol rozvinutý a hierarchický. Kňazi boli dôležitými štátnymi úradníkmi, podriadení kráľovi, ktorí svoj úrad zastávali dedične. Každý chrám mal svojho veľkňaza, nižšie triedy kňazov, prorokov, veštcov, spevákov a hudobníkov, sluhov, plačky a pod.
Vesmír zem a človek
O pôvode sveta a človeka sa nám nezachovalo veľa informácií. Filón z Byblosu opísal starú fenickú povesť, podľa ktorej na počiatku bol vietor a chaos. Tak bolo dlhý čas. Potom sa spojili a vytvorili vodnatú masu, ktorá sa sformovala do vajíčka nazvaného Mot. Vajíčko puklo, následne sa otvorilo a dalo začiatok vode, zemi, hviezdam a všetkému živému. Ale vo všeobecnosti kozmickým stvoriteľom bol najvyšší boh El. Táto zmienka sa nachádza v ugaritskom rozprávaní o kráľovi Keretovi. [21]
V zachovaných kanaánskych textoch často vystupuje číslo sedem, podobne ako v Biblii. Tomuto číslu Kanaánci pripisovali mimoriadny význam. Napríklad refaim (duchovia podobní bohom) mali hostinu 7 dní, bohovia Šachar a Šalim putovali po zemi 7 rokov, Baal mal 77 bratov atď. Z božských epitetonov vyplýva, že medzi človekom a bohom bol veľký dištanc. Bohovia boli nesmrteľní. Na druhej strane smrť bola pre všetky živé bytosti nevyhnutná, no nepozeralo sa na ňu ako na niečo desivé. Zdá sa, že Kanaánci neverili na súd po smrti, podľa ktorého by boli odsúdení alebo odmenení za dobré či zlé skutky, ktoré vykonali počas života. Každá živá bytosť sa skladala z večnej a prchavej časti (duše a tela) a život bol stavom ich vzájomného spojenia a jednoty. Smrť nastúpila po oddelení duše od tela. [22] Keď nastala smrť, prvým náboženským úkonom v takejto chvíli bol plač a smútok. V ugaritskej legende o Aqhatovi kráľ Daniel oplakáva svojho syna spolu s plačkami počas siedmich rokov a nakoniec prináša bohom obetu. V tejto legende sa objavuje taktiež problém nesmrteľnosti. [23] A tu človek, podobne ako v Epose o Gilgamešovi, má vedomie toho, že jeho údelom je pominuteľnosť a neodvratná smrť. Tomuto údelu sa nedá vyhnúť.
Mŕtvych Kanaánci najčastejšie pochovávali do zeme, ale sú zdokumentované taktiež kremácie. Vládcovia sa neuspokojili len s obyčajnou jamou v zemi. Pod vplyvom Egypťanov vytvárali hrobové komory vytesané do skál do hĺbky aj vyše šesť , metrov, do ktorých sa vchádzalo prístupovou šachtou. Do komory uložili rakvu a pohrebné obety. Panovníci v Byblose si nechávali vybudovať svoje hrobky do pobrežných útesov. V Ugarite sa našla hrobová komora pod kráľovským palácom, ktorá slúžila na uloženie pozostatkov vládcu. Nižšie postavené obyvateľstvo si stavalo rodinný hrob obvykle priamo pod podlahou svojho obytného domu. Rozsah komory a jej vybavenie poukazovalo na majetkové postavenie rodiny. Tento spôsob nakladania so zosnulými zabezpečoval Kanaáncom neustály kontakt s predkami. [24]
Zosnulých Kanaánci vkladali do truhiel. Bohaté rodiny používali zdobené truhly. Napríklad truhla kráľa Achírama z Byblosu má po oboch stranách reliéfy s motívom pohrebnej procesie. Na vrchnej časti truhly je znázornená postava kráľa. Na kráľovskej truhle v Sidone bol aj nápis: „Nech si ktokoľvek, kto nájdeš tento sarkofág, neotváraj ho a neruš ma, pretože pri sebe nemám žiadne striebro, žiadne zlato, žiadnu korisť. Len ja sám ležím v tomto sarkofágu. Neotváraj poklop a neruš ma, pretože Aštarta niečo také považuje za ohavné. Ak ale predsa otvoríš truhlu a vyrušíš ma, nenájdeš už pokoj v živote na slnku ani príbytok medzi mŕtvymi." [25]
Kanaánci verili v záhrobný život. Svedčí o tom hrobová výbava. Do hrobov vkladali nádoby s nápojmi a jedlom, nádoby na parfémy a kozmetiku, hrebene, lyžice, toaletné potreby a lampy. Našli sa tiež odevy, klenoty, amulety, korále, mince a pod. [26] Podľa nich po smrti duše zomrelých putovali do záhrobnej ríše, [27] ktorá ležala hlboko v zemi a bola bahnitá a špinavá. Aby sa stal mŕtvy obyvateľom podsvetia, bola potrebná účasť slnečného božstva Šamaš, ktoré plnilo aj úlohu sprievodcu mŕtvych na druhý svet. Slnečný boh na svojej každodennej ceste okolo zeme cez deň putoval po oblohe a v noci prechádzal cez podsvetie. [28] V podsvetí sa zosnulý pripojil k svojim predkom a stal sa z neho duch podsvetia. Vládcom podsvetia bol Mót, ktorého meno je odvodené od slova mwt - zomrieť. Mót bol synom najvyššieho boha Ela. Nebol pokladaný za kruté božstvo, ale za bytosť, ktorá iba dodržuje kozmický poriadok stanovený jeho otcom Elom. Mót mal veľkú moc, no bol viazaný aj veľkými povinnosťami. [29]
Zvláštnymi bytosťami boli tzv. rapiuma, duchovia vládcov, bojovníkov a veľkých hrdinov minulosti, ktorí boli uctievaní ako prospešné bytosti. Rapiuma sa snažili pomáhať živým, liečiť ich choroby, poskytovať odpovede pri veštení a chrániť ich. Iné podsvetné bytosti zvané refaim predstavovali dávno zosnulých zbožstvených panovníkov. [30]
Záver
Kanaánske náboženstvo stálo v minulosti v centre pozornosti najmä z toho dôvodu, že malo veľký vplyv na Izraelitov a po mnohé stáročia sa vnímalo len ako dobové pozadie židovského náboženstva. Skúmalo sa aj pre lepšie pochopenie udalostí Starého zákona v geograficko-historikom kontexte. Avšak v súčasnosti sa ním bádatelia zaoberajú ako samostatným náboženským fenoménom, ktorý bol v tom čase živým náboženstvom pomáhajúcim svojim veriacim formovať, premýšľať a odpovedať na potreby, otázky, strach i nádeje. Dôkladnejšie poznanie tohto náboženstva umožnilo až objavenie tabuliek v Ras Šamre v roku 1929, ktoré vniesli nové svetlo aj na náboženský život Kanaáncov. Dovtedy zdrojom pre jeho poznanie bola hlavne Biblia a niektoré poznatky poskytol Filón z Byblosu, žijúci okolo roku 100 po Kr., vo svojich Dejinách Fenície. Naše poznanie kanaánskeho náboženstva však nebude nikdy kompletné vzhľadom na neúplné pramene, ktoré máme k dispozícii, ale aj z dôvodu tritisíc rokov, ktoré nás oddeľujú od tohto už dnes mŕtveho náboženského systému.
Poznámky:
[1] Napríklad za otca obyvateľov Kanaánu považuje kniha Genezis Noemovho syna Cháma (Gn 9, 18). Starozákonné knihy približujú taktiež početné vzájomné kontakty vládcov kanaánskych miest s izraelskými kráľmi Dávidom, Šalamúnom, Achabom a Jóramom.
[2] Názov Kanaán pochádza z akkadského slova kinahhu - purpur.
[3] Homér používa názov Foinike a spája ho so starogréckym slovom phoinix, ktoré sa používalo ako pomenovanie purpurového farbiva.
[4] Na označenie krajiny Kanaán bolo uplatnených v jej dejinách niekoľko názvov: Kanaán (od najstarších počiatkov až po príchod Rimanov na prelome letopočtov), Palestína (od čias rímskej moci až po vznik moderného štátu Izrael v rou 1948).
[5] Heller, J.: Starověká náboženství. Verbum, Neratovice 2010, s. 271-274
[6] Mander, P.: Les dieux et le culte á Ebla. In: Mythologie et religion des sémites occidentaux, Vol. I. Ébla, Mari, Louvain 2008, s. 13-18
[7] Gibson, J.: Canaanite Myths and Legends. Bloomsbury T&T Clark 1978, s. 208
[8] Del Olmo Lete, G.: Canaanite Religion: According to the Liturglcal Texts of Ugarit. Eisenbrauns 2004
[9] Heller, J.: c. d., s. 290-293
[10] Tamže, s. 299-303
[11] Tamže, s. 303-305
[12] Tamže, s. 344
[13] Pozri Gn 22, Sud 11, 30, 2 Krľ 3, 27
[14] V Jerichu sa pod múrmi mesta našiel skelet novorodenca, ktorý bol obetovaný ako obeť základov. In: Zaviš, M.: Sväté časy a deje v kanaánskom náboženstve.
[15] Donner, H., Rôling, W.: Kanaanäische und aramälsche Inischriften. Wiesbaden 1964, s. 215
[16] Zaviš, M.: c. d.
[17] Stehlík, O.: Ugaritské náboženské texty. Vyšehrad, Praha 2003, s. 175-208
[18] Pozri Gn 28, 11-19; 1 Sam 3, 1-15
[19] Haas, V: Geschichte der hethitischen Religion. Koln 1994, s. 571
[20] Donner, H., Rôling, W.: c. d., s. 13-15
[21] Stehlík, O.: c. d., s. 175-208
[22] Sasson, J. M.: Civilizations of the Ancient Near East. New York 1975
[23] Stehlík, O.: c. d., s. 208-210
[24] Bienkowski, P.: Some Remarks on the Practice of Cremation in the Levant. Levant 14/1982, s. 80-89
[25] Moscati, S.: Foiničané. Orbis, Praha 1975, s. 48
[26] Harden, D.: The Phoenicians. Thames and Hudson, London 1962
[27] V kanaánskych predstavách byť pochovaný do zeme znamenalo zostúpiť do podsvetia.
[28] Healey, J. F.: The Sun Deity and the Underworld: Mesopotamia and Ugarit. In: Alster, B. (ed.): Death in Mesopotamia: Papers Read at the XXVľ Rencontre Assyriologique Internationale. Akademisk Forlag, Copenhagen 1980, s. 239-242
[29] Sasson, J. M.: c. d.
[30] Prosecký, J.: Encyklopedie mytologie starověkého Předního východu. Libri, Praha 2003
